Zdravím Vás, moji milí, na dnes mám pre Vás jednu krátku predvianočnú úvahu. Budeme sa rozprávať v podstate o darčekoch, takže svojím spôsobom zostaneme v téme. Tak sa pohodlne usaďte, nech môžeme začať.
Poznáte tie šopoholičky z nákupných centier, čo si musia každú chvíľu kúpiť novú vec, lebo jednoducho... musia? Točia o nich filmy, píšu knihy, je to fenomén. Možno to bude znieť trochu kruto, ale vždy som sa na tom celkom dobre zabávala. Jednoducho som si nevedela predstaviť, načo by som, preboha, potrebovala tri šatníky plné handier, ktoré aj tak nenosím. Hoci, ako som nedávno zistila, mám sama plný šatník, nikdy som netrpela prílišnými nutkaniami pokiaľ išlo o oblečenie. Napriek tomu som sa nedávno dosmiala. Pretože... tam-ta-da-dá... aj ja som šopoholička.
Tak. Napísala som to. Prvým krokom k vyriešeniu problému je priznať si, že nejaký problém máte. Odteraz to hádam bude iba lepšie. Už len aby som to vysvetlila. Mojím problémom, ako ste sa už isto dovtípili z nadpisu, sú totiž knihy. Pre niekoho ako som ja, kto sa skoro celý život považoval za knihomoľa a okrem kníh vlastne nemá iné koníčky, je to celkom zaujímavé zistenie.
Mám hrozne veľa kníh. Teda, nie je ich tisíc a ani päťsto (asi), ale pri slimačom tempe, akým ich čítam, je ich aj tak strašne, strašne veľa. A o to ide. Pretože keď som sa minule pozerala na svoju knižnicu a uvažovala, koľko je v nej neprečítaných kníh, došlo mi, že už ich je asi viac ako tých prečítaných. Chcete konkrétne čísla? Tie Vám síce nepoviem, lebo som príliš lenivá, aby som to počítala, ale hýbeme sa, myslím, okolo päťdesiatky. To je úplne príšerné, lebo to znamená, že sa zo mňa stal.... prečo na to slovenčina nemá nejaký pekný výraz? Jediné, čo mi napadlo je to anglické book hoarder, ale ja fakt nemám rada anglické slová v slovenskom texte. Tak to teda skúsim inak. Hoarder sa podľa slovníka dá preložiť okrem iného ako škrečok a z toho vyplýva... Stal sa zo mňa oficiálne knižný škrečok! (Bože, to je také milé, že to odteraz budem používať stále.)
Škrečkujem a škrečkujem, je z toho takmer mánia. Už to ani nie je o tom, že tie knihy chcem, skôr ich potrebujem. A viem presne, kedy sa to začalo. V maturitnom ročníku. To bola doba, keď som prvýkrát vo svojom živote nemala dosť času na čítanie, lebo som mala tóóľko učenia (viem, viem, som bifľoš, ale prisahám, že už sa lepším). Každopádne, som vtedy zaviedla takú podivnú formu sebaodmeňovania, aby som mala motiváciu. Vždy, keď sa mi niečo podarilo, som si kúpila knihu. A keďže väčšinou knihy kupujem cez internet, nikdy nebola iba jedna. Nebudem predsa platiť poštovné, nie? Hovorila som si: Nevadí, cez prázdniny to prečítam. Ale cez prázdniny sa stalo niečo, čo sa mi tiež nikdy predtým nestalo. Bola som zavalená toľkými neprečítanými knihami, že som vôbec nevedela, kde mám začať, a tak som radšej nečítala vôbec nič. Alebo som sa vrátila k starým overeným klasikám, ktoré ma zakaždým zahrejú pri srdiečku.
Potom som išla na výšku. Času bolo ešte stokrát menej, stresu stokrát viac a úmerne k tomu bolo aj nových kníh. Dokonca som prestala čítať aj svoje obľúbené knižné blogy, lebo vďaka nim som mala pocit, že tamtú knihu potrebujem a ešte túto a tak ďalej. Veď to poznáte. Ani to však nepomohlo.
Teraz pozorne čítajte, chystám sa vymenovať, kde všade mám knihy. Takže, vo svojej izbe mám dve knižnice. Jednu plnú na prasknutie, už len čakám, kedy spadne, druhú síce skoro prázdnu, ale to len preto, že je nová. Mám dve poličkové komody. Jednu na papiere a zošity a druhú na kozmetiku. A, prekvapivo, v oboch sú knihy. Písací stôl má tiež poličky a ešte tu sú dve.... Jednoducho to zhrňme tak, že kde vidím trošku prázdnejšiu poličku, tam dám knihy. Platí pre celý dom. A to ešte nehovorím o tých detských, ktoré sú odložené v pivnici pre nedostatok miesta. Pritom vôbec nepatrím k tým ľuďom, ktorí ročne prečítajú tristo kníh, takže v podstate je väčšina z nich celý rok len tak bez úžitku pohodená kde-kade. Rodina a známi usudzujú, že jediným riešením vzniknutej situácie je zriadenie verejnej knižnice. Problém je v tom, že svoje knihy málokedy niekomu požičiam. Jediný človek, ktorý ich môže ničiť, som totiž ja (o tom, ako moje knihy vyzerajú niekedy nabudúce).
V tejto chvíli, keď som Vám tak dôkladne vysvetlila situáciu, sa môžem konečne prepracovať k tomu, o čom som vlastne chcela písať. (Ak sa Vám to na úvod zdá príliš dlhé, prečítajte si ešte raz moju vizitku. Varovala som Vás, že trpím grafomániou. :D) Pôvodne som chcela písať článok o tom, ako výrazne sa v posledných rokoch zmenil môj pohľad na čítanie, a to hlavne mojou vinou. A teraz som sa k tejto téme konečne dostala.
Kedysi dávno som nové knihy dostávala vlastne len dvakrát do roka. Na meniny, narodeniny a Vianoce (všetko v decembri, takže to počítam ako jedno) a za vysvedčenie v júni. Znamenalo to, že som mala za rok približne desať nových kníh. Vtedy som ešte nemala problémy so sústredením, takže som dokázala jednu celkom dlhú knihu prečítať aj za tri dni. Z toho mi pri hrubom prepočte vychádza, že som svoj ročný prídel prečítala tak za mesiac, možno dva. Čo som robila zvyšných desať mesiacov? Čítala dookola tie staré. Bolo to milé a príjemné a doteraz mi to chýba. Postupom času som ale prišla na to, že knihy nevychádzajú len dvakrát do roka a začala som si vymýšľať stále nové príležitosti, prečo si zaslúžim knihu. Okrem toho všetci ľudia okolo mňa čoskoro zistili, že keď mi na nejaký sviatok kúpia knihu, nič tým nepokazia.
A tak som sa dostala až do tohto štádia. Som zavalená knihami a má to neuveriteľné dôsledky. Uvedomila som totiž, že z otázky na ktorú knihu mám teraz náladu? sa stalo ktorú knihu už musím konečne prečítať, lebo na ňu už na poličke príliš dlho sadá prach? Keď som si to uvedomila, bolo mi skoro do plaču. Nemôžem uveriť, čo som sama sebe spôsobila. Z niečoho, čo mi už toľko rokov robilo radosť, som takmer urobila dôvod na úzkosť. To len dokazuje, aký som strašný perfekcionista, nikdy s ničím nie som spokojná. Ani s tým, koľko čítam. A tým množstvom kníh len prilievam olej do ohňa.
Toto zistenie spolu so semestrom filozofie o súčasnej konzumnej spoločnosti, ktorý mám práve za sebou, ma prinútilo dospieť k zásadnému rozhodnutiu. Povedala som si, že si nebudem kupovať nové knihy, kým neprečítam aspoň polovicu z tých, ktoré mám doma.
Pekné, však? Ako sa u nás hovorí, papier znesie. Lebo keď ony tak dobre vyzerajú a vychádzajú stále lepšie a lepšie a ja sa vždy v miestnosti s plnou knižnicou cítim pohodlne a... Mohla by som pokračovať do nekonečna. Mojím najväčším problémom je to, že keď už začnem čítať, čítam z chvíľkového popudu. Rozprávame sa v škole o nejakej zaujímavej knihe? Zoženiem si ju a čítam. A aj keď si ju požičiam a páči sa mi, tak ju predsa nakoniec musím mať. Idem okolo kníhkupectva a nejaká kniha má peknú obálku? Tak si ju kúpim. Nedokážem s tým prestať a je toho stále viac.
Pritom si vždy pomyslím, že tým stromom by bolo možno častokrát lepšie, keby boli ešte stromami, ako keď sa na ne práši u mňa doma. Považujem sa totiž za celkom ekologicky mysliaceho človeka. Veď viete, triedim odpad, používam väčšinou už iba eko kozmetiku, pomaly prechádzam aj na eko čistiace prostriedky, sledujem na Twitteri Gretu Thunberg a dokonca vážne uvažujem, že si budúci rok kúpim elektromobil. Okrem toho so sebou všade ťahám čítačku, kde mám mimochodom ďalších xy kníh. A kupujem stále ďalšie papierové knihy. Naozaj skvelé.
Ako to tak vidím, z môjho predsavzatia asi zase nezostane nič. Je tu príliš veľa výhovoriek typu ešte toto potrebujem a musím dokončiť sériu a im podobných. Vlastne som ho porušila už minulý týždeň, keď som písala "list Ježiškovi", čo v mojom prípade už roky znamená jednu peknú, veľkú, voňavučkú objednávku z kníhkupectva. Ale napriek tomu sa mi podaril jeden maličký úspech, taký prvý krok. Ani zďaleka som si neobjednala všetky knihy, ktoré som chcela. Povedala som si, že najprv prečítam tieto, až potom si kúpim ďalšie. A tentokrát si to vychutnám bez ohľadu na to, ako dlho to bude trvať. Aj to je niečo, nie? Možno nakoniec o pár rokov konečne nájdem tú úžasnú životnú rovnováhu, keď budem mať doma iba prečítané knihy a nebudem mať výčitky svedomia, že kupujem ďalšie...
Fajn, dobre. Priznávam, že to by asi fakt najprv museli zatvoriť všetky kníhkupectvá v okolí päťdesiatich kilometrov a zrušiť tie internetové, ale aspoň sa o to pokúsim, v poriadku?
Takže nabudúce sa možno predsa len stretneme v kníhkupectve. Som koniec koncov stále iba človek. Dovtedy sa ale majte dobre, prežite pokojné Vianoce a sľúbte mi, že veľmi nepriberiete, dobre? ;)
Vaša Luss
