Zdravím Vás, moji milí!
Viem, že sa po mne na dlho,
predlho zľahla zem, ale mala som na to dobrý dôvod, verte mi. Keď máte písať
siahodlhé úvahy na témy, ktoré aj tak vo väčšine prípadov zaujímajú len málokoho
ako súčasť svojho každodenného akademického života, už Vám akosi nezostáva čas
ani energia na to písať niečo iné. To hovorím zo skúsenosti.
No teraz, keď už mojim akademickým
časom takmer odzvonilo, rozhodla som sa to tu trochu oživiť. Síce je môj život
asi taký obyčajný ako každý druhý a v súčasnej situácii sa v ňom
deje ešte menej zaujímavých vecí ako zvyčajne, ale ja sa nikdy nenudím, a ako
často hovorí môj obľúbený Hercule Poirot, moje šedé mozgové bunky stále
pracujú, preto sa Vás budem odteraz snažiť zásobovať svojimi náhodnými úvahami
o niečo častejšie. Snáď sa mi to podarí.
Pôvodne som chcela svoj veľký
blogový návrat osláviť nejakou úžasnou literárnou analýzou, ako sa na správneho
knihomoľa, za akého sa sama považujem, patrí, no pravda je taká, že hoci v poslednom
čase čítam ohromné množstvo kníh (najviac odkedy som sa naučila čítať), len
málo z nich na mňa urobilo nejaký výraznejší dojem. Aspoň nie natoľko, aby
som o nich chcela písať, čo je trochu smutné. Ale nebojte sa, predsa len
mám prichystaných pár knižných nápadov a projektov, ktorým by som sa
chcela venovať niekedy v budúcnosti.
Včera večer som však začala
premýšľať nad trochu inou témou. Sledovala som ako sa to malé biele tlačidlo na
Netflixe s nápisom Next episode zaplňuje asi už po piaty či šiesty raz a rozmýšľala
som, prečo to vlastne robím. Neviem, či to tak máte aj Vy, alebo je to spôsobené
tým, že ako súčasť môjho úžasného štúdia (o tom tiež pravdepodobne niekedy nabudúce),
som musela prečítať neuveriteľné množstvo textu, ale vždy, keď sa pre mňa na
leto škola skončí, tak sa mi veľmi nechce čítať. Venujem teda radšej tomu, čo celkom
úmyselne počas roka odkladám – seriálom.
Tento rok som presne vedela, čo
budem pozerať, keď konečne dokončím všetko, čo som musela dokončiť. Lucifera. Ten
seriál som začala pozerať asi na trikrát, skoro odkedy som vôbec začala
používať Netflix, a vždy som nakoniec usúdila, že naň momentálne nemám
náladu. Predovšetkým prvých pár častí je stále podľa mňa celkom nudných. Len
obyčajná policajná zápletka takmer úplne rovnaká ako milióny iných (veľmi,
veľmi mi to pripomína Castla, na ktorom som si na strednej vybudovala tak
trochu závislosť, z ktorej som ale už tak trochu vyrástla). A z toho nápadu s diablom na dovolenke z pekla
v L. A. sa podľa mňa dalo vyťažiť omnoho viac, čo dokazujú aj ďalšie
časti.
Lenže potom prišlo minulé leto
a ja som skutočne v jednej chvíli potrebovala doslova nejakú hlúposť,
pri ktorej by som mohla úplne vypnúť. Niečo na spôsob telenovely, ako keď som
ako pätnásťročná každú nedeľu pozerala Stratené duše a Upírske denníky (ach,
to boli časy :D). Takže som dala Luciferovi šancu. A videla som všetky
štyri série, ktoré vtedy boli dostupné v priebehu asi týždňa. Samozrejme,
niektoré dejové línie sú stále divné a v mnohých prípadoch až vyslovene
smiešne (hlavne tie, v ktorých zohrávajú hlavnú úlohu všetky možné aj
nemožné nadprirodzené bytosti a ich divné osudy) a dúfam, že dodržia slovo a šiesta séria
bude naozaj posledná, lebo sa mi zdá, že scenáristom už zase pomaly dochádza dych, ale niečo
na tom skrátka je. Niečo, čo dokáže udržať moju pozornosť, aj keď niekedy väčšinu
času iba krútim hlavou. Hlavne časti, ktoré sa viac zaoberajú samotným Luciferom
a jeho charakterovým rastom ma bavia o niečo viac ako tie „bežné“ ,
policajné. A tu treba povedať, že to nie je len zotrvačnosť či snaha dokončiť
príbehy. Lebo ak ma seriál veľmi nebaví a musím čakať na ďalšiu sériu
skoro dva roky ako v tomto prípade, rozhodne sa do pozerania až tak nehrniem.
V prípade Lucifera som ale potrebovala vedieť, čo bude ďalej.
Tým sa mi nepriamo potvrdila teória,
ktorú som mala, už odkedy som pozerala Sabrinu a The Umbrella Academy, a to,
že seriály natočené podľa komiksov na mňa jednoducho z nejakého dôvodu väčšinou fungujú.
Možno je to tým, že je to smiešne a premrštené celkom úmyselne tak ako
samotné komiksy a ja tak dokážem prijať, že sa môže stať skoro všetko a nezdá
sa mi to ako až taká hlúposť. Každopádne, teraz sa z toho stala pre mňa
takmer záruka spokojnosti. Napríklad Sweet Tooth som pozerala až potom, čo som
sa dozvedela, že aj to má komiksovú predlohu. (Mimochodom, skvelý seriál, nemôžem
sa dočkať ďalšej série.)
A tým sa dostávame k tomu,
o čom som hovorila predtým. Pred pár dňami som videla, že na Netflixe je
najnovšie už dokončený Van Helsing. Upíri sú síce stále jednými z mojich obľúbených
bytostí (odchovankyňa Twilightu sa skrátka nezaprie), ale tento seriál ma nikdy
veľmi nelákal. Asi mám stále v živej pamäti tú príšernosť s Hughom Jackmanom
v hlavnej úlohe. No tentoraz som nevedela, čo po Luciferovi pozerať, tak
som tomu dala šancu. Aktuálne som skoro na konci tretej série z piatich a vyzerá
to tak, že to dopozerám.
Rozhodne to ale nepatrí medzi
tie lepšie netflixové originály. Postavy sú väčšinou nesympatické, no to s ľuďmi
urobí apokalypsa. (Bohužiaľ, teraz už skoro môžeme hovoriť z vlastnej skúsenosti,
však?) Predovšetkým hlavnú postavu Vanessu Van Helsing špeciálne nemám rada,
ani nie preto, že je väčšinu času protivná, to by bolo v poriadku, ale
správa sa podľa mňa úplne nepredvídateľne a nekonzistentne, čo ma dosť rozčuľuje.
Nemám rada také postavy, najmä ak sa na ne prakticky sústreďuje dej celého
seriálu. Ostatné postavy sú ale vcelku zaujímavé a celkom ma baví ich
vývoj, aj keď je na mňa dosť pomalý a na niektoré veci až príliš rýchlo zabúdajú,
kým na ostatné si náhodne spomínajú. Riziko seriálov, povedala by som. Dej sa musí hýbať smerom, ktorým sa musí hýbať, no čo už. Navyše,
herecké výkony sú tiež často ako na hojdačke. Ale ako som už spomínala, apokalypsa
a hlavne ľudská povaha je v ňom zobrazená v podstate celkom realisticky.
A postavy sú asi to jediné,
čo ma pri tom doteraz asi stále drží, lebo keby som to pozerala kvôli deju, asi
to už dávno vzdám. Väčšinu veľkých zvratov som uhádla, a to prezrádza veľa,
lebo ja sa zvyčajne rada nechávam prekvapiť a viesť dejom a nehádam zvraty
dopredu. Tieto však tak veľmi hraničili s najklasickejšími klišé, že som
nad tým nemusela ani veľmi rozmýšľať. Niektoré dejové linky sú síce celkom
pekne vystavané, ale najmä v neskorších častiach sa obyčajne veci dejú na mňa až príliš rýchlo, o počte
šťastných „náhod“ a vyslovených deux ex machina ani nehovoriac. Okrem toho
efekty pôsobia až príliš lacno a podľa tých potokov
krvi v každej druhej scéne by si jeden myslel, že priemerný človek jej má
v sebe aspoň pätnásť litrov (a že títo upíri až príliš plytvajú jedlom na
to, že sa neustále strachujú, že nebudú mať dostatok potravy). A mám také
tušenie, že postupom času sa toto všetko bude len zhoršovať. No uvidíme.
Ale to, že to tak nejako
bezmyšlienkovito stále pozerám ďalej, hoci pravdupovediac teraz už len tak
jedným uchom dnu a druhým von, ma priviedlo k myšlienke, čo presne
pre mňa znamená „dobrý seriál“. Väčšinou mi stačí jedna dobrá vec. Sabrina mala
skoro celý čas aspoň dobrú light hororovú atmosféru a to ma bavilo, aj keď po ostatných
stránkach to postupom času išlo výrazne dolu vodou. TUA bola zábavná, akčná,
plná zvratov a mala skvelú dynamiku medzi postavami, ktorú ma bavilo
sledovať, a druhá séria bola o dosť lepšia ako prvá, čo ma len viac
navnadilo na ďalšiu. Sweet Tooth a Lucifer kládli veľa otázok o tom,
čo znamená dobro a zlo a ako sa ľudia stavajú k inakosti, čo je
pre mňa osobne mimoriadne dôležitá téma. Dali mi veľa podnetov na premýšľanie
presne tak, ako to mám rada. A to je zatiaľ tiež prípad Van Helsinga, hoci
ako som povedala, ten stále patrí k tým slabším. Aj tak je ale celkom
zaujímavé sledovať ľudí v skutočnej apokalypse (a naozaj dúfam, že nikdy
nebudeme musieť riešiť upírov, zombíkov alebo podobné tvory, keď nedokážeme
zvládnuť jeden vírus). Uvidíme, či mi záujem vydrží až do konca, no ak dej
nezablúdi do úplne nezmyselného teritória, je to pravdepodobné.
Na záver ešte otázočka pre Vás:
Čo musí obsahovať seriál, aby ste ho považovali za dobrý?
