Čo robí dobrý seriál?

Zdravím Vás, moji milí!

Viem, že sa po mne na dlho, predlho zľahla zem, ale mala som na to dobrý dôvod, verte mi. Keď máte písať siahodlhé úvahy na témy, ktoré aj tak vo väčšine prípadov zaujímajú len málokoho ako súčasť svojho každodenného akademického života, už Vám akosi nezostáva čas ani energia na to písať niečo iné. To hovorím zo skúsenosti.

No teraz, keď už mojim akademickým časom takmer odzvonilo, rozhodla som sa to tu trochu oživiť. Síce je môj život asi taký obyčajný ako každý druhý a v súčasnej situácii sa v ňom deje ešte menej zaujímavých vecí ako zvyčajne, ale ja sa nikdy nenudím, a ako často hovorí môj obľúbený Hercule Poirot, moje šedé mozgové bunky stále pracujú, preto sa Vás budem odteraz snažiť zásobovať svojimi náhodnými úvahami o niečo častejšie. Snáď sa mi to podarí.

Pôvodne som chcela svoj veľký blogový návrat osláviť nejakou úžasnou literárnou analýzou, ako sa na správneho knihomoľa, za akého sa sama považujem, patrí, no pravda je taká, že hoci v poslednom čase čítam ohromné množstvo kníh (najviac odkedy som sa naučila čítať), len málo z nich na mňa urobilo nejaký výraznejší dojem. Aspoň nie natoľko, aby som o nich chcela písať, čo je trochu smutné. Ale nebojte sa, predsa len mám prichystaných pár knižných nápadov a projektov, ktorým by som sa chcela venovať niekedy v budúcnosti.

Včera večer som však začala premýšľať nad trochu inou témou. Sledovala som ako sa to malé biele tlačidlo na Netflixe s nápisom Next episode zaplňuje asi už po piaty či šiesty raz a rozmýšľala som, prečo to vlastne robím. Neviem, či to tak máte aj Vy, alebo je to spôsobené tým, že ako súčasť môjho úžasného štúdia (o tom tiež pravdepodobne niekedy nabudúce), som musela prečítať neuveriteľné množstvo textu, ale vždy, keď sa pre mňa na leto škola skončí, tak sa mi veľmi nechce čítať. Venujem teda radšej tomu, čo celkom úmyselne počas roka odkladám – seriálom.

Viem, že od dôb Netflixu a jemu podobných služieb sa ľudia tak trochu rozdelili na „binge watcherov“ a tých, ktorí si seriály vychutnávajú pekne po častiach, a ja sa rozhodne radím do prvej kategórie, aj keď by som väčšinou nechcela. Vždy, keď začnem pozerať nejaký seriál, poviem si, že ho budem pozerať pekne po starom, jednu časť denne a potom to aj tak vypínam až nadránom, na konci série, keď už ledva držím otvorené oči. Som nepoučiteľná a viem to o sebe. A aj to je jeden z dôvodov, prečo sa snažím nechať si pozeranie seriálov až na dobu, keď mám na to skutočne dosť času. V tejto podobe je to totižto celkom časovo náročný koníček. Hlavne ak ste ako ja a nemáte radi nedokončené príbehy a keď už pozeráte (alebo čítate), tak do konca. Jediná nie tak úplne žiarivá výnimka z tohto pravidla je zatiaľ asi iba Riverdale, s ktorým som to nadobro vzdala na začiatku štvrtej série, keď som si uvedomila, že všetky postavy v tom seriáli by mohli umrieť rukou brutálneho sériového vraha (akých v tom malom mestečku teda bolo požehnane) a bolo by mi to vcelku jedno.

Tento rok som presne vedela, čo budem pozerať, keď konečne dokončím všetko, čo som musela dokončiť. Lucifera. Ten seriál som začala pozerať asi na trikrát, skoro odkedy som vôbec začala používať Netflix, a vždy som nakoniec usúdila, že naň momentálne nemám náladu. Predovšetkým prvých pár častí je stále podľa mňa celkom nudných. Len obyčajná policajná zápletka takmer úplne rovnaká ako milióny iných (veľmi, veľmi mi to pripomína Castla, na ktorom som si na strednej vybudovala tak trochu závislosť, z ktorej som ale už tak trochu vyrástla). A z toho nápadu s diablom na dovolenke z pekla v L. A. sa podľa mňa dalo vyťažiť omnoho viac, čo dokazujú aj ďalšie časti.

Lenže potom prišlo minulé leto a ja som skutočne v jednej chvíli potrebovala doslova nejakú hlúposť, pri ktorej by som mohla úplne vypnúť. Niečo na spôsob telenovely, ako keď som ako pätnásťročná každú nedeľu pozerala Stratené duše a Upírske denníky (ach, to boli časy :D). Takže som dala Luciferovi šancu. A videla som všetky štyri série, ktoré vtedy boli dostupné v priebehu asi týždňa. Samozrejme, niektoré dejové línie sú stále divné a v mnohých prípadoch až vyslovene smiešne (hlavne tie, v ktorých zohrávajú hlavnú úlohu všetky možné aj nemožné nadprirodzené bytosti a ich divné osudy) a dúfam, že dodržia slovo a šiesta séria bude naozaj posledná, lebo sa mi zdá, že scenáristom už zase pomaly dochádza dych, ale niečo na tom skrátka je. Niečo, čo dokáže udržať moju pozornosť, aj keď niekedy väčšinu času iba krútim hlavou. Hlavne časti, ktoré sa viac zaoberajú samotným Luciferom a jeho charakterovým rastom ma bavia o niečo viac ako tie „bežné“ , policajné. A tu treba povedať, že to nie je len zotrvačnosť či snaha dokončiť príbehy. Lebo ak ma seriál veľmi nebaví a musím čakať na ďalšiu sériu skoro dva roky ako v tomto prípade, rozhodne sa do pozerania až tak nehrniem. V prípade Lucifera som ale potrebovala vedieť, čo bude ďalej.

Tým sa mi nepriamo potvrdila teória, ktorú som mala, už odkedy som pozerala Sabrinu a The Umbrella Academy, a to, že seriály natočené podľa komiksov na mňa jednoducho z nejakého dôvodu väčšinou fungujú. Možno je to tým, že je to smiešne a premrštené celkom úmyselne tak ako samotné komiksy a ja tak dokážem prijať, že sa môže stať skoro všetko a nezdá sa mi to ako až taká hlúposť. Každopádne, teraz sa z toho stala pre mňa takmer záruka spokojnosti. Napríklad Sweet Tooth som pozerala až potom, čo som sa dozvedela, že aj to má komiksovú predlohu. (Mimochodom, skvelý seriál, nemôžem sa dočkať ďalšej série.)

A tým sa dostávame k tomu, o čom som hovorila predtým. Pred pár dňami som videla, že na Netflixe je najnovšie už dokončený Van Helsing. Upíri sú síce stále jednými z mojich obľúbených bytostí (odchovankyňa Twilightu sa skrátka nezaprie), ale tento seriál ma nikdy veľmi nelákal. Asi mám stále v živej pamäti tú príšernosť s Hughom Jackmanom v hlavnej úlohe. No tentoraz som nevedela, čo po Luciferovi pozerať, tak som tomu dala šancu. Aktuálne som skoro na konci tretej série z piatich a vyzerá to tak, že to dopozerám.

Rozhodne to ale nepatrí medzi tie lepšie netflixové originály. Postavy sú väčšinou nesympatické, no to s ľuďmi urobí apokalypsa. (Bohužiaľ, teraz už skoro môžeme hovoriť z vlastnej skúsenosti, však?) Predovšetkým hlavnú postavu Vanessu Van Helsing špeciálne nemám rada, ani nie preto, že je väčšinu času protivná, to by bolo v poriadku, ale správa sa podľa mňa úplne nepredvídateľne a nekonzistentne, čo ma dosť rozčuľuje. Nemám rada také postavy, najmä ak sa na ne prakticky sústreďuje dej celého seriálu. Ostatné postavy sú ale vcelku zaujímavé a celkom ma baví ich vývoj, aj keď je na mňa dosť pomalý a na niektoré veci až príliš rýchlo zabúdajú, kým na ostatné si náhodne spomínajú. Riziko seriálov, povedala by som. Dej sa musí hýbať smerom, ktorým sa musí hýbať, no čo už. Navyše, herecké výkony sú tiež často ako na hojdačke. Ale ako som už spomínala, apokalypsa a hlavne ľudská povaha je v ňom zobrazená v podstate celkom realisticky.

A postavy sú asi to jediné, čo ma pri tom doteraz asi stále drží, lebo keby som to pozerala kvôli deju, asi to už dávno vzdám. Väčšinu veľkých zvratov som uhádla, a to prezrádza veľa, lebo ja sa zvyčajne rada nechávam prekvapiť a viesť dejom a nehádam zvraty dopredu. Tieto však tak veľmi hraničili s najklasickejšími klišé, že som nad tým nemusela ani veľmi rozmýšľať. Niektoré dejové linky sú síce celkom pekne vystavané, ale najmä v neskorších častiach sa obyčajne veci dejú na mňa až príliš rýchlo, o počte šťastných „náhod“ a vyslovených deux ex machina ani nehovoriac. Okrem toho efekty pôsobia až príliš lacno a podľa tých potokov krvi v každej druhej scéne by si jeden myslel, že priemerný človek jej má v sebe aspoň pätnásť litrov (a že títo upíri až príliš plytvajú jedlom na to, že sa neustále strachujú, že nebudú mať dostatok potravy). A mám také tušenie, že postupom času sa toto všetko bude len zhoršovať. No uvidíme.

Ale to, že to tak nejako bezmyšlienkovito stále pozerám ďalej, hoci pravdupovediac teraz už len tak jedným uchom dnu a druhým von, ma priviedlo k myšlienke, čo presne pre mňa znamená „dobrý seriál“. Väčšinou mi stačí jedna dobrá vec. Sabrina mala skoro celý čas aspoň dobrú light hororovú atmosféru a to ma bavilo, aj keď po ostatných stránkach to postupom času išlo výrazne dolu vodou. TUA bola zábavná, akčná, plná zvratov a mala skvelú dynamiku medzi postavami, ktorú ma bavilo sledovať, a druhá séria bola o dosť lepšia ako prvá, čo ma len viac navnadilo na ďalšiu. Sweet Tooth a Lucifer kládli veľa otázok o tom, čo znamená dobro a zlo a ako sa ľudia stavajú k inakosti, čo je pre mňa osobne mimoriadne dôležitá téma. Dali mi veľa podnetov na premýšľanie presne tak, ako to mám rada. A to je zatiaľ tiež prípad Van Helsinga, hoci ako som povedala, ten stále patrí k tým slabším. Aj tak je ale celkom zaujímavé sledovať ľudí v skutočnej apokalypse (a naozaj dúfam, že nikdy nebudeme musieť riešiť upírov, zombíkov alebo podobné tvory, keď nedokážeme zvládnuť jeden vírus). Uvidíme, či mi záujem vydrží až do konca, no ak dej nezablúdi do úplne nezmyselného teritória, je to pravdepodobné.

Na záver ešte otázočka pre Vás: Čo musí obsahovať seriál, aby ste ho považovali za dobrý?

Dovidenia niekedy nabudúce,

Vaša Luss